 |
stránky pre tých, čo sa neboja rozmýšľať inak |
| |
19. 10. 2019 • úvodná stránka • rubriky • linky • | |||
Z archívuDôchodková reforma v kontexte ekonomickej globalizácieIvan LesayPojem dôchodková reforma bol vyhlásený za najpoužívanejšie slovné spojenie roka 2004. Naozaj sa tomu nemožno čudovať. Veľkú rolu isto zohrala mediálna kampaň vlády SR a súkromných dôchodkových správcovských spoločností. To však nič nemení na skutočnosti, že frekventovanosť používania pojmu dôchodková reforma bola daná tiež tým, že zmena dôchodkového systému je pravdepodobne najvážnejšou systémovou zmenou od roku 1989. Dovolíme si tvrdiť, že systém dôchodkového zabezpečenie je najkľúčovejším sociálnym programom štátu. Jeho výnimočnosť spočíva vo vysokom objeme nakumulovaných financií, v dĺžke jeho pôsobenia, v šírke jeho záberu – týka sa drvivej väčšiny občanov, v jeho komplexnosti a pod. Slovenské poňatie reformy tohto systému je najradikálnejším v Európe.(30. 04. 2005)Linka na dnesPost-Autistic Economics NetworkHnutie za „post-autistickú" ekonómiu sa začalo petíciou francúzskych študentov, podľa ktorých je moderná neoklasická ekonómia odtrhnutá od reality, posadnutá matematikou, ktorú nepokladá za nástroj, ale cieľ sám o sebe a bráni pokroku poznania tým, že vytláča alternatívne prístupy. Hnutie za pluralistickú a nedogmatickú ekonómiu odvtedy prilákalo viaceré zvučné mená (James K. Galbraith, Sheila Dow, Geoffrey Hodgson) a rozhodne sa ho oplatí sledovať. |
Nositeľ Nobelovej ceny o privatizácii penziíPrečo Amerika nechce dôchodkovú „reformu“Joseph Stiglitz
vydané 22. 04. 2005 • prečítané 12412xformát na tlač V dôsledku štátnej i súkromnej propagandy sa dnes mnohí ľudia na Slovensku domnievajú, že dôchodková „reforma“ je nevyhnutná na riešenie problémov doterajšieho systému penzijného zabezpečenia. Ba veria, že sa vďaka nej približujeme Západnej Európe a Amerike. Opak je pravdou. Dôchodkovú „reformu“ na slovenský spôsob neprijala doteraz nijaká krajina Západnej Európy a v Spojených štátoch sa o ňu zasadzuje iba súčasný prezident George Bush a jeho krajne pravicoví republikáni. V nasledujúcom článku profesor Joseph Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, vysvetľuje, prečo „reforma“ v skutočnosti žiadne problémy dôchodkového systému nerieši a naopak, ešte ich zhoršuje.Je to takmer zrakový klam: na obzore Japonska, i Európy a Ameriky, visí ťažký mrak dôchodkovej krízy. Problém je to reálny, i keď sa preháňa. Klam sa však nachádza v mnohých z plánov, ktoré sa vymýšľajú na jeho riešenie.
Hlavnou otázkou je, či privatizácia dôchodkového systému, akú navrhuje George Bush v Spojených štátoch [a akú zrealizovala slovenská vláda a parlament, pozn. hr!], problém vyrieši, alebo situáciu ešte zhorší. Keďže mnohé krajiny uvažujú o osvojení jednej z podôb Bushovho plánu, táto otázka si vyžaduje starostlivé preskúmanie.
Privatizácia sama o sebe zjavne riešením nie je. Ťažko skúšaný americký súkromný penzijný systém, ktorý má dnes dlhy v hodnote niekoľko sto miliárd dolárov, už teraz pôsobí dojmom, že si bude vyžadovať záchranu zo strany štátu. Boli však časy, keď sa zdalo, že privatizácia, ktorá by jednotlivcom umožňovala sporiť na súkromných účtoch, by bola lepšia, ako verejný dôchodkový systém, ktorý investuje do nízkovýnosových štátnych dlhopisov. Stúpenci privatizácie tvrdili, že fondy by na tom boli oveľa lepšie, keby investovali do akcií, a predpovedali výnosy vo výške 9%.
Trh s akciami však výnosy nezaručuje; nezaručuje dokonca ani to, že ceny akcií budú držať krok s infláciou – a obdobia, keď ho držať nedokázali, v minulosti skutočne boli. Americký verejný dôchodkový systém ochraňuje jednotlivcov pred nestálosťou trhov a pred infláciou, poskytujúc tak formu poistenia, akú súkromné trhy neponúkajú.
Postupuje pritom pozoruhodne efektívne. Náklady na správu dôchodkového systému sú oveľa nižšie, ako pravdepodobné náklady spojené so súkromnými účtami. Je to pochopiteľné: súkromné investičné spoločnosti vynakladajú obrovské prostriedky na reklamu a svoje platy.
Je možné, že v záujme obmedzenia týchto transakčných nákladov Bush navrhne obmedziť voľný výber – ktorý pritom bol hlavným argumentom v prospech privatizácie. No takáto obmedzená voľba – napríklad fond, ktorého majetok spočíva z 90% zo štátnych dlhopisov a z 10% vložených do indexového fondu akcií – by sa poľahky dala zaviesť aj do verejného dôchodkového systému.
Bush tvrdí, že reforma je naliehavo nutná, pretože asi o štvrť storočia nebude vo verejnom systéme dosť peňazí. Celý problém však závisí od amerického tempa rastu: ak by sa vrátil rast konca deväťdesiatych rokov, žiadny problém neexistuje. A aj keby existoval, dal by sa poľahky vyriešiť: za zlomok peňazí, ktoré financovali Bushovo dvojnásobné zníženie daní, by sa budúcnosť systému zabezpečila na 75 rokov. Drobné zníženie dôchodkov, posunutie veku odchodu do penzie, alebo drobná úprava výšky odvodov by mohli systém zabezpečiť navždy.
Bushove návrhy navyše dôchodkový systém nezachránia – ak ich nebude sprevádzať drastické zníženie dôchodkov. Ako by aj mohli? Bush navrhuje presunutie takmer tretiny odvodov na súkromné účty. To znamená, že do systému poputuje menej peňazí. Ak sa dôchodky neznížia, medzera medzi príjmami a výdavkami sa tým iba zvýši. Človek nepotrebuje byť nositeľom Nobelovej ceny, aby to pochopil.
Privatizácia by teda neochránila penzistov pred nesolventnosťou dôchodkového systému, iba by pridala obrovskú čiastku k dnešnému rozpočtovému deficitu, keďže čiastočná privatizácia znamená, že peniaze, ktoré by sa boli použili na naplnenie medzery medzi vládnymi výdavkami a príjmami, poputujú namiesto toho do súkromných fondov.
Očakávané zvýšenie rozpočtového deficitu je ohromujúce. Hlavný plán, o ktorom diskutuje Bushova rada ekonomických poradcov, by podľa jej vlastných odhadov zvýšila v priebehu budúcich desiatich rokov americký rozpočtový deficit o dva bilióny (dvetisíc miliárd) dolárov. Stúpenci privatizácie tvrdia, že veria v trh, no navrhujú pritom, aby sa tieto straty zakryli účtovníckymi trikmi – ako keby sa trhy nechali tak ľahko oklamať.
Amerika i svet by mali mať na pamäti, že privatizácia dôchodkového systému bola jednou z hlavných príčin nedávnych rozpočtových bolestí Argentíny. Pritom keby nebola táto krajina systém sprivatizovala, jej rozpočet by bol viac-menej vyrovnaný. Spojené štáty začínajú svoj privatizačný podnik s rozpočtovým deficitom vo výške 4% HDP.
Stúpenci privatizácie však tvrdia, že investície do akcií by priniesli dostatočne veľké výnosy, aby jednotlivcom poskytli rovnako veľký príjem na dôchodku, ako predtým, keďže dodatočný príjem by vykryl stratu. Ale ak trhy fungujú efektívne, potom výnosy budú vyššie iba preto, lebo väčšie je aj riziko. V ekonómii naďalej platí, že nič nie je zadarmo.
V dôsledku zvýšeného rizika je možné, že o 40 rokov zrazu mnohí ľudia zistia, že im ich nasporené peniaze na dôchodok nestačia. Ale aj keby sme si mysleli, že niečo naozaj zadarmo je, stále to nie je dôvod na privatizáciu: štát by mohol získať dodatočné výnosy tým, že by na burze investoval sám. A prezident Clinton aj presne toto navrhoval.
Ak budú medzi dôsledkami privatizácie zvýšené transakčné náklady, zhoršená solventnosť systému, zvýšené rozpočtové deficity, znížené dôchodky a menšia istota pre dôchodcov, prečo sa na ňu tak tlačí? Jedným z dôvodov je, že finančné trhy majú veľký záujem si zo spomínaných transakčných nákladov niečo pre seba ukrojiť. Ďalším dôvodom je ideologická zaujatosť Bushovej administratívy proti miernemu prerozdeľovaniu bohatstva, ktoré je dôsledkom existencie verejného systému. Americký dôchodkový systém zaznamenal úspech pri znižovaní chudoby vďaka tomu, že chudobní z neho dostávajú o niečo viac, ako prispeli, a bohatí zase o niečo menej.
No aj napriek miernemu prerozdeľovaciemu dopadu dôchodkového systému chudoba a nerovnosť v Amerike narastajú. Privatizácia situáciu iba zhorší.
Bush sa pokúsil Ameriku nastrašiť veľkosťou problému a pokúsil sa ju oklamať rečami o tom, že privatizácia ho vyrieši. Lenže deficity dôchodkového systému sú mizivé v porovnaní s tými, ktoré vznikli v dôsledku Bushovho obrovského znižovania daní pre vysokopríjmových Američanov, alebo v porovnaní s deficitmi v programe Medicare, ktorý poskytuje zdravotné zabezpečenie pre zostarnutých ľudí. Prečo Bush ignoruje tieto problémy? Nejde mu náhodou o niečo iné? Joseph Stiglitz je profesor ekonómie na Columbijskej univerzite. V rokoch 1997 - 2000 pracoval ako hlavný ekonóm Svetovej banky. Z tejto funkcie bol podľa mnohých pozorovateľov donútený odísť za svoju otvorenú kritiku sesterskej inštitúcie, Medzinárodného menového fondu, a takzvaného „washingtonského konsenzu“ (neoliberalizmu). V roku 2001 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu. Vaše komentáre:
  |
|||||||||||||||||||
Základom tohto webu je redakčný systém phpRS napísaný v jazyku php.
Úprimná vďaka za pomoc pri jeho úprave patrí (v chronologickom poradí)
Viliamovi Búrovi, Robertovi Zelníkovi a Petrovi Gočevovi.