Nedokončená revolúcia

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: November `89/ Slobodné voľby
Vydané dňa 20. 11. 2003 (12454 × prečítané)




Keď sa niekdajšieho čínskeho štátnika pýtali na význam Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789, odpovedal údajne slovami: ,,Na hodnotenie je ešte priskoro.“ Čo možno štrnásť rokov po 17. novembri 1989 povedať o našej revolúcii? Odvážime sa jej už teraz prisúdiť nejaký historický význam?

Všetky revolúcie sú si navzájom podobné. Nadšenie, energia, eufória, aké sme zažili v novembri, nie sú výnimočné – patria k revolúcii ako k ťave hrby. ,,Byť vtedy nažive bolo blahom, ale byť vtedy mladým, to bol priam raj,“ napísal anglický básnik Wordsworth o rokoch, keď vo Francúzsku prišiel kráľ o hlavu a mnohí dúfali, že už viac nebude ,,ani pánov, ani sluhov“. ,,V tých dňoch poskytovali ulice zvláštny pohľad: všade stáli v hlúčikoch ľudia a rozhorúčene debatovali a hádali sa o najnovších udalostiach... Hodinu po polnoci mohol človek zachytiť útržky rozhovoru – boľševici, menševici... O tretej ráno Miljukov, boľševici… O piatej – stále tie isté rozhovory na rohu, politika, atď. Petrohradské biele noci sa v mojej mysli vždy spájajú s týmito celonočnými politickými diskusiami,“ spomínala zase na dni revolúcie Nadežda Krupská. Najväčšie podobnosti by sa však asi našli medzi slovenským novembrom 1989 a parížskym májom 1968. Študenti ako baranidlo revolúcie, stovky duchaplných, podomácky vyrobených plagátov, neformálni vodcovia vo svetroch, živelná, nenalinajkovaná podoba revolučného hnutia – revolucionári z ľavého brehu Seiny a z Námestia SNP by si mohli podať ruky. VPN i OF boli vo svojich počiatkoch ako rodné sestry hnutí západnej „novej ľavice“. (Nie náhodou sa východonemecké Bündnis ‘90 zlúčilo práve so západonemeckými zelenými.) Líšil sa len ich cieľ. Logicky. Revolučné hnutie si nepriateľa nemôže vyberať – musí búšiť do toho, ktorý tu je. Preto kým v Paríži znelo ,,Kapitál proti nám, my proti kapitálu!“, na Slovensku sa ozývalo ,,Zbohom, súdruhovia! K lopate!“

Čo zostalo z tohto nadšenia? Dve tretiny Slovákov sa dnes údajne domnievajú, že sa im pred rokom 1989 žilo lepšie ako dnes. Cynici sa bohorovne škeria nad „hlúposťou“ ľudí, ktorí sa zase raz dali nachytať – ako pri všetkých ostatných revolúciách. V pozadí blahosklonne a trochu smutne kýva hlavou Machiavelli – ľudia zmenia vládu vo viere, že tá nová bude lepšia, ale v skutočnosti je vždy horšia. Lenže, ako sa zase hovorí v knihe Kazateľ, je čas radovať sa aj čas plakať. Revolúcie sú nádherné i strašné udalosti; sú výbuchom, ktorý pretrháva stvrdnutú kôru „bahna stáročí“, a vyplavujú na povrch všetko, čo bolo dlho skryté a nemohlo sa priznať k svojmu menu – to dobré i zlé. Ale čo ako krásne sú a čo ako kruto sa vysporiadavajú s bývalým režimom – a tá naša bola vskutku mierumilovná – všetky očakávania nikdy nenaplnia. V revolúcii sa spája obrovské množstvo záujmov a skupín ľudí do jedného mohutného prúdu, pretože všetci majú jedno spoločné: všetkým im stojí v ceste jedna a tá istá mohutná bariéra. Keď riava hrádzu prerazí, prúd sa opäť rozpadne na množstvo drobných potôčikov a riečok, ktoré sa navzájom križujú, zlievajú i rozpadajú, a človeku nemožno vyčítať, ak pri pohľade na to cíti, že zabŕdol do močariska. Vtedy nadíde ,,čas plakať“ – alebo skôr zamyslieť sa, pozastaviť sa nad tým, kde sa stala chyba.

Politická revolúcia a sociálna „reforma“

Pôvodný revolučný impulz to však nijako nešpiní. November 1989 bol ozajstnou revolúciou proti moci, ktorá stratila akúkoľvek spätnú väzbu, akýkoľvek kontakt s masami, o ktorých tvrdila, že ich zastupuje. Ideály Novembra – sloboda a demokracia – boli veľkými ideálmi. Nebola to revolúcia dokonalá – hoci v historickom zrkadle patrí určite k tým najčistejším. A napriek niektorým takzvane ľavicovým názorom určite nebola kontrarevolúciou. Kontrarevolúcia predsa vždy znamenala bodáky vládnucej moci, tankové pásy ohrozených mocipánov. Až sovietska moc tento výklad úspešne obrátila a začala za kontrarevolúciu označovať každé ľudové hnutie, ktoré sa stavalo proti nej – od Budapešti v roku 1956 po Prahu a Bratislavu 1968. Málo si ceníme vlastné dejiny, ak si necháme vnútiť tento výklad.

Nie, November 1989 bol tým pravým orechovým, nefalšovanou ľudovou revolúciou. Že sa väčšina ľudí dnes domnieva, že na ňu doplatila? Ale to je predsa v dejinách revolúcií úplne normálne. Francúzski robotníci, ktorí v devätnástom storočí po víťaznej revolúcii požadovali „sociálnu republiku“, len aby boli krvavo potlačení, by o tom mohli povedať svoje. Rovnako ako kronštadtskí námorníci – v sedemnástom roku úderné sily Októbra – ktorí o pár rokov neskôr požadovali ústavné slobody a ktorých boľševici utopili v krvi. ,,Ľudia urobia revolúciu, ale tá revolúcia, ktorú spravia, sa nepodobá na tú, ktorú si predstavovali,“ to vedel už Friedrich Engels.

Pretože po novembri prišiel december, január, a potom ešte mnoho ďalších mesiacov. A tak, ako pri iných revolúciách, až v týchto mesiacoch a rokoch prebehla tá naozajstná premena spoločnosti – „transformácia“. Kým November 1989 bol politickou revolúciou, zmenou režimu, vynútenou zdola, sociálna revolúcia – zavádzajúco nazývaná „reformou“ – revolúcia zhora, prebehla až po ňom. Obra na hlinených nohách porazili masy, ale vládu chytila do rúk „mocná hŕstka“, ktorej predstava o vývoji bola jasná, priamočiara – a úplne odlišná od vôle väčšiny. Opäť na tom nie je nič nové – a opäť to nie je dôvod označovať November za kontrarevolúciu. Tak to predsa bolo vždy. Októbrová revolúcia, to bol Dekrét o mieri a Dekrét o pôde, v ktorých boli odtlačené tváre mohutných zástupov ruských sedliakov. Stalinská vláda, to už bol teror, kolektivizácia a industrializácia, ktoré týchto sedliakov pôdy opäť zbavili, zbedačili, vyhladovali, nahnali do fabrík. Veľká francúzska revolúcia, to bol útok na Bastilu a Všeobecná deklarácia práv človeka a občana. Revolučná vláda, to už boli výboje, vrcholiace až Napoleonovým cisárstvom. Ako to hutne povedal Orwell: v revolúciách sa spoja „tí dole“ s „tými uprostred“ proti, „tým hore“. Tí hore padnú, tí uprostred zaujmú ich miesta – a tí dole zostanú tam, kde boli odjakživa – naspodku.

Postavíme sa, bratia (a sestry)?

Veľká francúzska revolúcia hovorila o, „bratstve, rovnosti, slobode“. November 1989 mal len dve hlavné heslá: slobodu a demokraciu. Ak stotožníme rovnosť s rovnosťou politickou, tak ako ju chápali francúzski revolucionári, teda s demokraciou, vidíme, že ,,bratstvo“ nám za dvesto rokov z revolučnej trojky akosi vypadlo. Ale dôvodom, prečo bratstvo, „sociálne istoty“, jednoducho rozmer vzájomnej ľudskosti medzi heslami revolúcie chýbalo, nebolo, že by ľudí nezaujímalo. Jednoducho ho považovali za samozrejmosť, za niečo dané – za niečo, čo už mali. O to sa biť nebolo treba. Nebolo treba sa nanovo toho dožadovať. Búriť sa bolo potrebné za to, čo ľuďom bytostne chýbalo – za onú slobodu a demokraciu.

Potom sa však sloboda a demokracia rozmenila na drobné. Veľmi, veľmi drobné. Až na odrobinky. Ak má demokracia znamenať naozaj len „vládu mnohých strán“, ktoré si delia štát, namiesto vlády jednej strany, ktorá ho vlastnila celý – potom nie div, že na ňu dnes mnohí pľujú. Ak je sloboda naozaj len tou slobodou spať pod mostom, ktorú zákon udeľuje rovnako boháčovi ako žobrákovi, potom nie div, že mnohí s nostalgiou spomínajú na čas neslobody. Ale to nie je chybou týchto ideálov. Je to dôsledok faktu, že si ich v záujme vlastného bachora privlastnili tí, ktorí s nimi nemajú nič spoločné – podobne ako si tí pred nimi privlastnili a pošpinili ideál bratstva, zvaný socializmus.

Novembrová revolúcia nie je poslednou revolúciou, darmo sa ako Mohamed snaží tvrdiť, že je spečatením všetkých predchádzajúcich a nasledovať budú už len tisícročia ,,konca dejín“. Okiadzať dnes ,,odkaz Novembra“ znamená vzdávať česť pamiatke mŕtvej revolúcie. Žiť odkaz 17. novembra – a 25. októbra a 14. júla a všetkých ostatných slávnych vzbúr – znamená nepovažovať jeho ideály za naplnené. Ktosi raz povedal, že cenou za slobodu je neustála ostražitosť. Cenou za revolúciu je zase neustála nespokojnosť. Ľudia, ktorí v Novembri 1989 stáli na námestiach v záujme slobody a demokracie, nie sú iní ľudia ako tí, ktorí dnes „smútia za komunizmom“. Uvedomujú si len, že prišli o niečo, čo pokladali za samozrejmé – a nedostali to, o čo sa usilovali. „Tí dole“ sú ešte stále dole, len ich počet od Novembra ešte vzrástol. Uctiť si November znamená byť na ich strane. Revolúcia nikdy nenaplní svoje ciele. Vždy prinesie sklamanie a často i nový útlak svojim najvernejším stúpencom. Ako to spieva Jarek Nohavica – ,,Zvedal jsem často hlavu – vždycky přišla rána“. Potiaľ majú cynici pravdu. Lenže – a toto je tá časť pravdy, ktorá cynikom uniká – to zdvihnutie hlavy za to stojí. Tá krátka chvíľa, keď sa všetko zdá možným, ovplyvňuje vývoj na stáročia dopredu. Hrôzovláda gilotíny postriekala snehobiele rúcho demokracie krvou. No napriek tomu na túto myšlienku dnes prisahá celá Európa, ba i svet. Tak ako ani stalinské gulagy nepochovajú myšlienku bratstva medzi ľuďmi naveky a ako ani naša nenažraná „elita“ neumlčí navždy hlas volajúci po naozajstnej ľudovláde. Pretože i keď revolučná vlna opadne, svoju stopu zanechá. K tej stope sa pridáva ďalšia, a ďalšia, a ďalšia, na nikdy neukončenej, ale ani nikdy neopustenej ceste vpred.