Falošný tón
chválospevov na pápeža


Autor: Polly Toynbeeová (mailto:@), Téma: Ostatné, Zdroj: The Guardian, 17. októbra 2003
Vydané dňa 21. 10. 2003 (12461 × prečítané)




/hr!/ Počas nedávnej návštevy Jána Pavla II. na Slovensku a tesne po nej, keď sa o slovo aspoň nesmelo prihlásili nenábožensky založení obyvatelia, sa rýchlo v médiách objavila pohodlná schéma: na jednej strane fanatickí katolíci, na druhej militantní antiklerikalisti, pričom väčšina obyvateľstva sa mala bez ťažkostí zmestiť medzi tieto dva „krajné" prúdy. Akoby sa medzi oba „extrémy" dalo položiť znamienko rovná sa. Fakt, že katolícka cirkev ako inštitúcia - nie samotní veriaci občania - už vyše desať rokov systematicky, sústavne a neprestajne presadzuje svoje učenie do zákonov i celého spoločenského života, zatiaľ čo vystúpenie proti klerikalizmu bolo drobné a od roku 1989 vôbec prvé, sa pohodlne obišiel mlčaním. Nehovoriac už o tom, že takzvaní militantní antiklerikáli požadovali len napĺňanie Ústavy Slovenskej republiky, kde sa nehovorí, že sme náboženským štátom. Ak takáto požiadavka niekomu pripadá extrémna, prinášame pre porovnanie komentár z novín The Guardian, jedného zo štyroch hlavných, vážených britských denníkov. V krajine, kde katolicizmus nie je politickou silou, takýto druh názorov nikomu nepripadá ako krajnosť. Dočkáme sa toho niekedy aj u nás? /hr!/


S oslavnými ódami sa už začalo. O pápežovi sa pri príležitosti jeho 25. jubilea píšu ohromujúce veci – a pritom sú to len drobné aperitívy k oslavnej hostine uctievania, ktorá nepochybne príde, keď rímsky biskup nakoniec odíde z tohto slzavého údolia.

Ohromujúce je, že ešte aj rozumná a umiernená komentárová stránka Financial Times priniesla včera monumentálny zbožňujúci chválospev. Podľa autora si len dvaja pápeži v dvetisícročných dejinách cirkvi zaslúžili prímenie „Veľký“: „Bolo by len primerané, keby za svoju vodcovskú úlohu a autoritu v týchto zložitých časoch vošiel prostý poľský kňaz Karol Wojtyla do povedomia ako Ján Pavol Veľký.“ Zároveň s týmto pozoruhodným vyjadrením sa objavila aj povinná grimasa nad jeho kritikmi – „pápež zostáva ešte aj na jeseň života jedným z výrazných terčov nenávisti samozvaných liberálnych elít“. Udivuje veru táto myšlienka, že liberáli sú „elitou“, zatiaľ čo trojnásobne korunovaný rímsky biskup na svojom tróne je iba prostým kňazom – ale inak áno, je pravda, že je terčom nenávisti a to z dobrých dôvodov.

Blahorečiť a oslavovať sa bude ultrakonzervatívny pápež, stelesňujúci obmedzený étos poľskej cirkvi, dnes nepríjemne na vzostupe, plnej starého nacionalizmu, antisemitizmu a anitifeminizmu. Jána Pavla II. budú oprávnene chváliť za jeho nezmieriteľný odpor voči komunizmu a jeho podporu Lechovi Walesovi. Stalo sa však súčasťou rozrastajúcej sa historickej mytológie, že to bola guráž západnej krajnej pravice, ktorá bez pomoci zlikvidovala železnú oponu – os Reagan, Thatcherová, Wojtyla. Šikovne sa tým vymazávajú z pamäti sociálni demokrati, ktorí sa proti nej stavali rovnako prudko.

Nenáboženská západná Európa poväčšine ignoruje podivné rituály a články viery ešte stále praktizované rýchlo sa zmenšujúcou menšinou. Prestarnuté osadenstvo kostolov mizne a noví kňazi sa hľadajú ťažko. Vatikán je sotva niečím viac, ako jedným z historických sídiel krásy, kurióznym pozostatkom dávnych čias, podobne ako japonské šintoistické chrámy či maorské posvätné miesta. Zdá sa trocha výstredné vzrušovať sa nad upadajúcou vierou, nehovoriac už o „nenávisti“ k nej. Lenže nedávny televízny program BBC nám opäť o nej niečo pripomenul.

Pri návšteve Filipín, Nikaraguy a Keni narazíme na katastrofálne dôsledky cirkevného učenia o antikoncepcii, ktoré spôsobuje rozsiahlu žatvu smrti v Ázii, Afrike i Latinskej Amerike. Všade, kde autor dokumentu zašiel, naďabil na oceľové zovretie cirkvi. V istej keňskej dedine vidíme, ako tretina obyvateľstva zomiera na AIDS, pretože cirkev zabránila distribúcii kondómov. Cirkvi nestačí len kázanie, používa aj svoju politickú silu a predovšetkým moc rozprávok. Na všetkých troch kontinentoch katolíkmi ovládané komunity opakujú vatikánsku lož, že kondómy majú diery, ktorými vírus AIDS dokáže prejsť. Prezident vatikánskej Pontifikálnej rady pre rodinu kardinál Alfonso Lopez Trujillo vyhlasuje, že vatikánsky vedecký výbor dokázal pravdivosť tohto tvrdenia – no napriek rôznym prísľubom nikdy nepredložil dôkazy tohto výboru. Svetová zdravotnícka organizácia sa medzitým zúfalo snaží vykoreniť túto všadeprítomnú nepravdu – a nedarí sa jej to.

Nikto nikdy nespočíta, koľko ľudí zomrelo na AIDS v dôsledku Wojtylovej moci, koľko žien zbytočne zomrelo pri pôrodoch, koľko detí zomrelo od hladu v príliš veľkých a chudobných rodinách, ktoré ich nedokázali uživiť. Je však rozumné predpokladať, že týmito tichými, neviditeľnými, nespočítanými úmrtiami jeho rukou sa vyrovná hociktorému tyranovi či diktátorovi s primeranou povesťou. Dôvodom v jeho prípade možno nie je zlovôľa, iba pomýlenosť – no tým mŕtvym na tom asi sotva záleží. Vzhľadom na to nemožno nechutné litánie o jeho prostej zbožnosti len tak bez slova obísť.

V nedeľu bude blahorečiť matku Terezu. Pred mnohými rokmi, ešte než sa preslávila, som s ňou urobila rozhovor, keď bola na návšetve vo svojom londýnskom kláštore. Poškriepili sme sa vtedy o antikoncepcii. Čo azda nevidí, aké dôsledky má jej učenie na uliciach Kalkaty, kde sa bábätká rodia, aby v utrpení zomreli od hladu? Odvetila mi, že každé dieťa, ktoré sa čo len raz nadýchne, je ďalšou dušou stvorenou na väčšiu slávu božiu a že jedine na tvorbe duší záleží. Utrpenie? Všetci sa rodíme, aby sme trpeli.

Pápežskí apologéti to šmahom ruky odsúvajú nabok ako detail, ako niečo nepríjemné a nepodstatné, na čo sa vrhajú liberáli a feministky, len aby mohli útočiť na katolíkov. Autor článku vo Financial Times otázku odpinkol takto: „Isteže existujú vynikajúce dôvody na podporu kontroly pôrodnosti v Afrike. Ale nemožno byť prekvapený, že hlava katolíckej cirkvi ich neschvaľuje.“ Lenže neschvaľovať kontrolu pôrodnosti nie je to isté, ako jej tam, kde cirkev dominuje, agresívne zabraňovať. Národná sekulárna spoločnosť Británie vedie dnes kampaň za vylúčenie Svätej stolice z OSN, keďže je jedinou náboženskou organizáciou, ktorá je tam zastúpená.

Náboženstvá sa dostávajú do zrážky s moderným svetom a rozbíjajú sa o svoje sexuálne fetiše. Ich nebotyčné duchovné ambície sa s rachotom rútia k zemi, sťahované posadnutosťou nečistým ľudským telom. Sex vždy znamená ženu, Evu, zodpovednú za Adamovu žiadzu, ženu, ktorú vždy treba spútať. Všetky blízkovýchodné náboženstvá odvodzujú svoju identitu zo sústredenosti na ženské telo – rituálne kúpele, holenie hláv, upieranie interrupcie a antikoncepcie, moslimská purda a zákaz prístupu nečistým ženám k oltáru. Tento zvrátený odpor k ženám predurčuje náboženstvá, aby sa všade na svete zrazili s modernosťou, lebo byť moderný znamená ženy oslobodiť. Nakoniec sa bude musieť zmodernizovať aj islam.

Každý pokus zastaviť sex vedie k nesmiernemu pokrytectvu. Nie je žiadnym tajomstvom, že veľké percento katolíckych i anglikánskych kňazov sú gejovia. Niektorí z tých, ktorí žijú v „celibáte“, dokonca zneužívali deti. Celé roky ich pritom kryl presne ten istý Vatikán, ktorý robí zo sexuálnej čistoty nedosiahnuteľný základ svojej identity.

Pozorovateľom zvonka sa môže zdať zábavné, že tento pápež kanonizoval viac svätých, než ich bolo vyhlásených za celé minulé štyri storočia. Že menoval aj 201 hlboko konzervatívnych kardinálov už také vtipné nie je. Bude táto hrubá volebná manipulácia mať za následok, že jeho nástupca bude tiež ultrakonzervatívec? Znalci Vatikánu tvrdia, že sa o niečo podobné pokúšajú všetci pápeži, no kyvadlo sa pohybuje od konzervatívca k liberálovi a zase naspäť. Ak je to tak, môžno dúfať, že liberálny pápež by mohol priniesť svetu osoh práve tak, ako mu Wojtyla priniesol škodu.

Aj v konaní Jána Pavla II. sa v niektorých chvíľach objavili mučivo žiadúce náznaky toho, čo všetko by dobrý Vatikán mohol dokázať. Staval sa proti trestu smrti, no vôbec si ho nestanovil za prioritu. Ostro kritizoval neskrývanú nenažranosť kapitalizmu, no pritom podkopal ľudovú teológiu oslobodenia latinskoamerických bosonohých kňazov a namiesto toho podporil temnú spoločnosť Opus Dei.

Východeurópski katolíci bojujú za to, aby v novej ústave EÚ bola zahrnutá zmienka o Bohu. Tým pádom nás čaká tvrdý spor o to, či Európa zahŕňa iba kresťanov, čím by naveky zostali za hranicami islamské hordy Turecka. Mnohí nenábožensky založení občania EÚ však asi žiadny veľký rozdiel medzi imámami za bosporskou úžinou a imámom vo Vatikáne nevidia. Pre nich je podstatné, aby súkromní bohovia neobsadzovali priestor, ktorý má patriť verejnosti.

• False paeans to the pope (The Guardian)