Táto vojna proti
terorizmu je podvod


Autor: Michael Meacher (mailto:@), Téma: Vojna v Iraku, Zdroj: The Guardian, 6. septembra 2003
Vydané dňa 11. 09. 2003 (13909 × prečítané)




/hr!/ Tento článok, zverejnený týždeň pred dnešným výročím útoku na New York, vyvolal v Británii i v Spojených štátoch búrlivú odozvu. Niežeby uvádzal niečo natoľko nové a prekvapivé. Naopak, o mnohých obvineniach, ktoré sa v ňom spomínajú, si už dávno čvirikali aj vrabce na stromoch. Dôležité však na ňom boli dve veci. Po prvé, „vojnu proti terorizmu“ v ňom nespochybnil nejaký neznámy internetový fantasta, ale významný britský politik, až donedávna člen vlády Tonyho Blaira. Po druhé, odlišuje sa od rôznych konšpiračných teórií práve tým, že vlastne neuvádza nič nové. Naopak, úzkostlivo dbá na to, aby citoval len dávno verejne prístupné fakty, pochádzajúce zo všeobecne vážených zdrojov. Patria k nim rozhlasová stanica BBC, noviny Daily Telegraph, Times a Guardian, či časopisy Time a Newsweek. Inými slovami, argumenty čerpá priamo z hlavného prúdu západného svetového spravodajstva.

V ostrom protiklade s jeho serióznym prístupom k informáciám naň americkí i britskí predstavitelia zareagovali hlboko demagogicky. Hovorca amerického veľvyslanectva v Londýne vyhlásil, že „vyfantazírované obvinenia pána Meachera – zvlášť jeho tvrdenie, že americká vláda vedome sedela so založenými rukami, zatiaľ čo teroristi zabili v New Yorku, Pennsylvánii a Virginii asi 3000 nevinných ľudí – by boli ohavné a hlboko urážlivé – ak by ich vyslovil niekto seriózny či dôveryhodný”. (Vtipné na tom samozrejme je, že o „serióznosť” či „dôveryhodnosť” by v očiach veľvyslanectva na základe “ohavnosti” takýchto obvinení určite automaticky prišiel každý, kto by ich vyslovil.) Rovnako sa od svojho bývalého člena dištancovala aj britská vláda. Hovorkyňa Downing Street vyhlásila, že premiér ľudom, ktorý tvrdia, že príčinou vojny bola ropa, „už svoju odpoveď dal.“ Dodala, že iracké ropné zisky pôjdu na rozvoj krajiny.

Sú to iste presvedčivé slová. Napriek tomu si myslíme, že bude dobré, keď sa s rozborom britského politika budú mať možnosť zoznámiť aj slovenskí čitatelia, aby si mohli utvoriť svoj vlastný názor. /hr!/

Na príčiny britskej účasti vo vojne proti Iraku sa dnes oprávnene sústreďuje obrovská pozornosť. Príliš málo sa však hovorí o tom, prečo do vojny vôbec išli Spojené štáty, čo by tiež vrhol svetlo aj na britské motívy. Podľa zaužívaného vysvetlenia bol útok na základne al-Kajdá v Afganistane po údere na Dvojičky v New Yorku prirodzeným prvým krokom v globálnej vojne proti terorizmu. Keďže Saddám Husajn podľa americkej a britskej vlády vlastnil zbrane hromadného ničenia, vojnu bolo potom treba rozšíriť aj na Irak. Táto teória však nesúhlasí so všetkými faktami. Pravda by mohla byť omnoho nepríjemnejšia.

Dnes vieme, že Dick Cheney (dnešný americký viceprezident), Donald Rumsfeld (minister obrany), Paul Wolfowitz (jeho námestník), Jeb Bush (mladší brat prezidenta) a Lewis Libby (šéf Cheneyho štábu) dostali pred časom do rúk plán vytvorenia globálneho Pax Americana. Tento dokument pod názvom „Obnova americkej obrany“ spísal neokonzervatívny think-thank menom Projekt nového amerického storočia (PNAC).

Na základe tohto plánu je jasné, že Bushov kabinet mal v úmysle vojensky ovládnuť oblasť Perzského zálivu celkom bez ohľadu na to, či je pri moci Saddám Husajn, alebo nie. Píše sa v ňom, že „hoci bezprostredne možno oprávniť zásah nedoriešeným konfliktom s Irakom, potreba výrazného rozmiestnenia amerických síl v Zálive otázku režimu Saddáma Husajna presahuje.“

Plán PNAC-u vyjadruje podporu skoršiemu materiálu, pripisovanému Wolfowitzovi a Libbymu, v ktorom sa hovorí, že USA musia „odradiť vyspelé priemyselné krajiny od pokusov súťažiť s nami o vodcovskú pozíciu, ba i len od snahy hrať významnejšiu oblastnú či svetovú rolu.“ O kľúčových spojencoch, ako je Británia, sa dokument zmieňuje ako o „najúčinnejšom a najefektívnejšom prostriedku na uplatnenie americkej globálnej vedúcej úlohy“. O mierových misiách sa vyjadruje, že si „vyžadujú nie politické vedenie OSN, ale Ameriky“. Vyhlasuje, že „ak by aj Saddám odišiel zo scény,“ americké základne v Saudskej Arábii a v Kuvajte zostanú zachované… keďže „Irán by pokojne mohol naše záujmy ohrozovať oveľa viac, ako Irak“. O Číne hovorí, ako keby bola zrelá na „zmenu režimu“ – „je čas zvýšiť počet amerických síl v juhovýchodnej Ázii“, uvádza sa v ňom.

Materiál ďalej vyzýva na vytvorenie „amerických kozmických síl“, ktoré by panovali vesmíru a na totálnu kontrolu kyberpriestoru, aby sa zabránilo „nepriateľom“ vo využívaní internetu proti Spojeným štátom. Naznačuje tiež, že USA by mohli zvážiť vývoj biologických zbraní „útočiacich na konkrétne genotypy, [ktoré by mohli] premeniť povahu biologických zbraní z teroristického na politicky užitočný nástroj.“

Nakoniec sa tu rok pred 11. septembrom označujú Severná Kórea, Sýria a Irán za nebezpečné režimy, ktorých existencia si podľa dokumentu vyžaduje vytvorenie „celosvetového veliteľsko-kontrolného systému“. Ide o plán celosvetového panstva USA. Iste, bolo by ho možné zavrhnúť ako číru pravicovú fantazmagóriu – keby nebolo jasné, že oproti téze o globálnej vojne proti terorizmu predstavuje oveľa lepšie vysvetlenie toho, čo sa udialo pred, cez i po 11. septembri.

Po prvé, je zrejmé, že úrady USA nepodnikli nič, alebo takmer nič, aby udalostiam 11. septembra predišli. Je známe, že varovania o týchto útokoch poskytlo Spojeným štátom aspoň jedenásť rôznych krajín. V auguste 2001 boli do Washingtonu napríklad vyslaní dvaja agenti izraelskej tajnej služby Mossad, aby upozornili CIA a FBI na bunku 200 teroristov, ktorí sa údajne pripravujú na veľkú akciu (Daily Telegraph, 16. septembra 2001). Na zozname, ktorý týmto službám poskytli, sú mená štyroch z únoscov z 11. septembra. Nik z nich nebol zatknutý.

Už od roku 1996 sa vedelo, že existujú plány na to, zasiahnuť ciele vo Washingtone pomocou lietadiel. V roku 1999 ďalej jedna zo správ americkej rozviedky upozornila, že „samovražední útočníci by mohli naraziť lietadlom naplneným výbušninami do Pentagonu, do sídla CIA, alebo do Bieleho domu.“

Pätnásti z útočníkov z 11. septembra získali víza na vstup do USA v Saudskej Arábii. Bývalý šéf amerického vízového úradu v Džeddah uviedol, že CIA od roku 1987 proti predpisom vydávala víza žiadateľom z Blízkeho východu nespĺňajúcim podmienky, a v USA ich trénovala v teroristickej taktike, aby ich potom v spolupráci s bin Ládinom využívala vo vojne v Afganistane (BBC, 6. novembra 2001). Zdá sa, že táto operácia pokračovala z iných dôvodov aj po skončení afgánskej vojny. Objavili sa tiež správy, že piati z únoscov boli cvičení v priebehu deväťdesiatych rokov v tajných vojenských zariadeniach v USA (Newsweek, 15. septembra 2001).

Nikto si nedal námahu ísť pred 11. septembrom po určitých zaujímavých stopách. V auguste 2001 zatkli francúzskeho Marokánca Zacariasa Moussaouiho (o ktorom sa teraz predpokladá, že mal byť dvadsiatym útočníkom), žiaka leteckej školy, na základe správy jeho inštruktora, že sa veľmi zaujíma o riadenie veľkých lietadiel. Keď sa americkí agenti od francúzskej rozviedky dozvedeli, že tento človek je spätý s radikálnymi islamistami, požiadali o povolenie preskúmať jeho počítač, ktorý obsahoval indície týkajúce sa plánovaného útoku 11. septembra (Times, 3. novembra 2001) FBI to však odmietla. Podľa názoru jedného agenta – napísaného mesiac pred 11. septembrom – bolo možné, že Moussaoui mal v pláne naraziť do Dvojičiek (Newsweek, 20. mája 2002).

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je z perspektívy vojny proti terorizmu ešte ohromujúcejšie, aká pomalá bola odozva v samotný deň 11. septembra. Podozrenie o prvom únose sa objavilo najneskôr o 8.20. Posledné unesené lietadlo sa zrútilo v Pennsylvánii o 10.06. Z leteckej základne Andrews iba 16 kilometrov od Washingtonu sa však nezdvihla ani jedna stíhačka, aby situáciu preskúmala, až dokým o 9.38 nezasiahlo tretie lietadlo Pentagon. Prečo nie? Už pred 11. septembrom platili predsa normálne bežné pravidlá leteckých úradov o prerušení letov unesených lietadiel. Od septembra 2000 do júna 2001 sa vojenské stíhačky vydali sledovať podozrivé lietadlá 67-krát (AP, 13. augusta 2002). Ak sa nejaké lietadlo výrazne odkloní od svojej letovej dráhy, zákony USA si dokonca vyžadujú, aby situáciu preskúmala bojová stíhačka.

Spôsobilo túto nečinnosť len to, že kľúčoví ľudia nepoznali, prípadne si nevšímali dôkazy? Alebo boli bezpečnostné letové operácie USA 11. septembra nedodržané úmyselne? Ak to tak bolo, prečo, a kto na to dal príkaz? Podľa bývalého federálneho vyšetrovateľa USA Johna Loftusa „boli informácie, ktoré nám pred 11. septembrom poskytli európske spravodajské služby také rozsiahle, že ani CIA, ani FBI sa už nemôžu brániť odvolaním na svoju neschopnosť.“

Reakcia USA po 11. septembri nie je, pravda, o nič lepšia. Na dolapenie bin Ládina sa nepodnikli nijaké seriózne kroky. Vodcovia oboch islamských strán Pakistanu vyjednali koncom septembra a začiatkom októbra 2001, že bin Ládin bude vydaný do Pakistanú, kde ho mali súdiť za 11. september. Povšimnime si však, že podľa jedného z predstaviteľov USA by „príliš úzke vymedzenie cieľov“ so sebou nieslo riziko, že „ak by sa nejako šťastnou náhodou podarilo bin Ládina chytiť, mohlo by sa medzinárodné úsilie rozpadnúť predčasne“. Náčelník štábu armády USA generál Myers dokonca zašiel tak ďaleko, že rovno vyhlásil, že „chytiť bin Ládina nikdy nebolo naším cieľom“ (AP, 5. apríla 2002). Robert Wright, agent FBI, ktorý upozornil na pochybenia tejto služby, pre ABC News (19. decembra 2002) povedal, že vedenie FBI si nijaké zatýkanie neželalo. A v novembri 2001 sa americké letectvo posťažovalo, že za posledných šesť týždňov malo vodcov al-Kajdá a Talibanu na muške až desaťkrát, no nemohlo na nich zaútočiť, pretože povolenie nikdy neprišlo včas (Time Magazine, 13. mája 2002). Nič z tohto zhromaždeného dôkazového materiálu – zo zdrojov, ktoré sú verejne prístupné – nepodporuje predstavu naozajstnej, rozhodnej vojny proti terorizmu.

Tento súbor dôkazov však „sedí“, ak si ho porovnáme s plánom PNAC-u. Na základe tohto porovnania sa zdá, že takzvaná vojna proti terorizmu je z väčšej časti podvodným pláštikom, pod ktorým sa Spojené štáty usilujú dosiahnuť širšie strategické geopolitické ciele. Ba naznačil to aj samotný Tony Blair, keď v jednom z výborov Dolnej snemovne vyhlásil: „Ak máme povedať pravdu, keby nebolo bývalo 11. septembra, verejnosť by nám nikdy nebola dovolila spustiť prudký útok proti Afganistanu“ (Times, 17. júla 2002). Podobne Rumsfeld bol natoľko rozhodnutý nájsť odôvodnenie útoku na Irak, že desaťkrát požiadal CIA, aby našla dôkazy spájajúce túto krajinu s útokmi 11. septembra. CIA sa to opakovane nepodarilo. (Time Magazine, 13. mája 2002).

11. september v skutočnosti poskytol nesmierne užitočnú zámienku na počiatok uskutočňovania projektu PNAC-u. Existujú celkom jasné dôkazy o tom, že plány vojenských akcií proti Afganistanu a Iraku ležali na stole už dávno pred 11. septembrom. V správe, ktorú pre americkú vládu pripravil Bakerov ústav pre verejné otázky sa v apríli 2001 uviedlo, že „Spojené štáty zostávajú naďalej väzňom svojej energetickej Destabilizujúci vplyv Iraku na … prúdenie ropy z Blízkeho východu na medzinárodné trhy pokračuje.“ Podľa správy, ktorá bola predložená pracovnej skupine viceprezidenta Cheneyho pre energetiku, je toto riziko neprijateľné. Správa preto tvrdí, že je nutný „vojenský zásah“ (Sunday Herald, 6. októbra 2002).

Podobné dôkazy existujú aj vo vzťahu k Afganistanu. Podľa správy BBC (18. septembra 2001) sa bývalý pakistanský minister zahraničných vecí Niaz Niak na stretnutí v Berlíne už v polovici júla 2001 od vysokopostavených amerických predstaviteľov dozvedel, že „do polovice októbra sa začne vojenská akcia proti Talibanu“. Až do júla 2001 považovala americká vláda režim Talibanu za zdroj stability v strednej Ázii, vďaka ktorému bude možné vybudovať ropovody a plynovody z nálezísk v Turkmenistane, Uzbekistane, a Kazachstane cez Afganistan a Pakistan až k Indickému oceánu. Keď však Taliban podmienky USA odmietol, ich predstavitelia režimu oznámili: „buď prijmete našu ponuku zlatého koberca, alebo vás pochováme kobercovými náletmi“ (Inter Press Service, 15. novembra 2001).

Na tomto pozadí už neprekvapuje, že podľa niektorých pozorovateľov získali USA vďaka svojej neschopnosti vyhnúť sa útokom z 11. septembra neoceniteľnú zámienku na útok na Afganistan – pričom je zrejmé, že táto vojna bola naplánovaná dopredu. Existuje aj možný precedens. Podľa štátnych archívov USA prezident Roosevelt použil presne ten istý postup v prípade útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941. Hoci Spojené štáty boli dopredu varované, tieto informácie sa nikdy nedostali k ich námornej flotile. Celonárodné rozhorčenie, ktoré útoky spôsobili, potom presvedčili váhavú americkú verejnosť, aby podporila rozhodnutie vstúpiť do druhej svetovej vojny. Podobne plán PNAC-u zo septembra 2000 uvádza, že ak sa neprihodí nejaká „katastrofálna katalyzujúca udalosť, nejaký nový Pearl Harbor“, proces premeny USA na „dominantnú silu budúcnosti“ bude zrejme veľmi dlhý. Útoky z 11. septembra umožnili Amerike stlačiť štartovací gombík stratégie zhodujúcej sa s programom PNAC-u, ktorú by bola inak politickou nemožnosťou.

Hlavnou motiváciou pre túto politickú dymovú clonu je fakt, že USA a Británii sa začínajú míňať bezpečné zdroje uhľovodíkov. Do roku 2010 bude mať moslimský svet pod kontrolou až 60% svetovej produkcie ropy, a čo je ešte dôležitejšie, 95% jej svetovej vývoznej kapacity. Pritom sa už od šesťdesiatych rokov plynule zvyšuje dopyt a zároveň klesá ponuka.

V dôsledku toho sú USA i Británia na zahraničných zásobách ropy čoraz závislejšie. V USA, ktoré v roku 1990 pokryli z domácich zdrojov 57% svojho energetického dopytu, klesne podľa súčasných predpovedí tento pomer do roku 2010 na 39%. Jeden z predstaviteľov britského ministerstva obchodu priznal, že do roku 2005 by sa v Británii mohol objaviť „hlboký“ nedostatok zemného plynu. Britská vláda potvrdila, že do roku 2020 bude plyn tvoriť 70% zdrojov našej výroby elektriny a z neho bude 90% pochádzať zo zahraničia. V tejto súvislosti by sme si mali povšimnúť, že okrem jeho ropných zásob sa v Iraku nachádza ešte aj vyše 12 biliónov kubických metrov zemného plynu. (Skutočne biliónov, nie miliárd – pozn. /hr!/)

Správa komisie pre americké národné záujmy v júli 2000 upozornila na to, že najsľubnejším novým zdrojom svetových zásob je kaspická oblasť, ktorá by zmiernila závislosť USA na Saudskej Arábii. V záujme diverzifikácie zásobovacích zdrojov by malo jedno potrubie viesť na západ cez Azerbajdžan a Gruzínsko do tureckého prístavu Ceyhan. Ďalšie by sa malo vinúť na východ cez Afganistan a Pakistan a končiť neďaleko indických hraníc. To by bolo zachránilo s ťažkosťami zápasiacu elektráreň Enronu v Dabhole na západnom pobreží Indie, v ktorej Enron preinvestoval tri miliardy dolárov a ktorej prežitie záviselo od prístupu k lacnému zemnému plynu.

Británia tiež nesedí v týchto pretekoch o zostávajúce zásoby svetových uhľovodíkov so založenými rukami, čo by čiastočne vysvetľovalo britskú účasť na vojenských akciách USA. Výkonný riaditeľ naftárskej spoločnosti British Petroleum lord Browne Washington varoval, aby po skončení vojny nerozdelil Irak len medzi svoje vlastné ropné firmy (Guardian, 30. októbra 2002). A keď sa predstaviteľ britského ministerstva zahraničných vecí stretol v auguste 2002 v jeho púštnom stane s Kaddáffím, spomenulo sa, že „Británia by nerada zaostala za ostatnými európskymi štátmi, ktoré už teraz súťažia o pozície pri prípadných lukratívnych ropných zmluvách“ s Lýbiou (BBC Online, 10. augusta 2002).

Celý tento rozbor nemôže neviesť k záveru, že „celosvetová vojna proti terorizmu“ má všetky znaky politickej rozprávky, šírenej s tým zámerom, aby sa otvorila cesta celkom inej agende – nadvláde USA nad svetom, nadvláde vybudovanej okolo silovej kontroly nad ropnými zásobami, ktoré si tento projekt vyžaduje. Má však byť pritakanie tejto rozprávke a úloha pomocníka tohto projektu tou správnou ambíciou britskej zahraničnej politiky? Ak vôbec niekedy bolo treba objektívnejší britský postoj, založený na našich vlastných nezávislých prioritách, nejako ospravedlniť, potom nám tento smutný príbeh iste dáva všetky dôvody, aby sme svoj kurz výrazne zmenili.