Bod obratu

Autor: Michal Polák (mailto:hejrup@hejrup.sk), Téma: Ostatné
Vydané dňa 01. 04. 2003 (9262 × prečítané)




Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Svet sa derie vpred, svet uniká zo starých koľají, svet puká vo švíkoch. Dobre si ho zapamätajte - lebo už zajtra nebude taký, ako bol včera.

Na celej zemeguli prerážajú cez skamenené vrstvy starých neprávostí klíčky onoho zajtrajška. Kam až oko dohliadne, všade sa potkýňa o zelené výhonky zmien.

Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Vojdem do školského kníhkupectva – a hneď mi udrie do očí. Vystavená na čestnom mieste medzi najdôležitejšími novinkami. Akumulácia kapitálu. Róza Luxemburgová.

Antikapitalizmus je vďaka hnutiu v uliciach znova v móde.

Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Ale tým vzduchom dnes neletí už len "byť proti". Dnes už možno byť aj "za".

Pred ôsmimi rokmi, keď som na London School of Economics (Londýnsku vysokú školu ekonomickú) začal chodiť, hľadal som v úplnom všade knihu Američana Michaela Alberta o novom systéme, ktorý by mal nahradiť kapitalizmus. Behal som po meste ako blázon. Nemohol som sa jej dopátrať ani len v špecializovanom kníhkupectve socialistickej literatúry.

Dnes si tá kniha veselo tróni priamo na poličkách Economist’s Bookshopu, v LSE samotnej, bašte to pravovernej ekonómie.

Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Za tých osem rokov, čo som v Londýne, som ešte nikdy nevidel študentstvo tak spolitizované, ako dnes.

Keď „ľavicová“ vláda zavádzala školné, zmohlo sa na protest pár desiatok ľudí.

O vojne proti Iraku sa vášnivo diskutuje ešte aj večer v krčme, o prednáškach a seminároch ani nehovoriac. Každý druhý človek demonštruje, lepí plagáty, kričí, píska, ba okupuje budovy. Profesori vytvárajú vlastnú protivojnovú skupinu.

A televízia prináša programy ako „Súd nad Amerikou“.

Prosto, niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Vojna dala do pohybu milióny vo Florencii i San Franciscu, Barcelone i New Yorku, v Berlíne, v Londýne, v Ríme. Milióny doslova a do písmena. Veteráni protestov proti vojne vo Vietname neveriacky krútia hlavami. Aby ľudia v takomto počte demonštrovali ešte pred samým útokom? Vlani počas Európskeho sociálneho fóra mi tú nevídanosť potvrdil aj spomínaný Michael Albert. „Nám vtedy trvalo roky, než sme sa dostali až sem. Niet pochýb,“ pokýval hlavou.

„Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.“

Latinská Amerika si znova po dlhom zmeravení vystiera údy.

Pred dvoma rokmi zmietlo vianočné povstanie v Argentíne za dva týždne troch prezidentov – v krajine, ktorá bývala miláčikom Medzinárodného menového fondu. Minulý rok porazila chudobná, indiánska väčšina vo Venezuele pokus o zvrhnutie „jej“ prezidenta. Nedala sa ani „štrajku“ nafúkaných vyšších vrstiev. Bolívijským prezidentom sa nedávno takmer stal socialista a predstaviteľ miestneho hnutia farmárov koky. Porazil ho nakoniec iný ľavičiar. A napokon Brazília sa konečne dočkala prvého „robotníckeho prezidenta“ – kováka Lulu, ktorý kedysi bojoval proti vojenskej diktatúre a dnes stojí na čele strany, otvárajúcej vládu aj tým najposlednejším, živoriacim v nepredstaviteľnej mizérii.

Niečo sa deje. Niečo je vo vzduchu.

Lenže… Dýchame aj my ten istý vzduch? Alebo Východná Európa stále spí, ešte vyčerpaná z revolúcií, ktoré rozbili skostnatený „komunizmus“? Ľudia vzdychajú, nadávajú, ale napokon mávnu rukou. Nič sa nezmenilo. Nič sa nezmení.

Ale čo si sedíme na očiach? Koniec minulého roka – to bol masový protest odborov. Január priniesol prvý veľký ostrý štrajk po trinástich rokoch – a železničiarov v ňom podporovala drvivá väčšina obyvateľstva. Taká väčšina, aká si želá aj vypísanie referenda o NATO – do kampane za ktoré sa zase s obrovskou vervou zapojilo nevídané množstvo dobrovoľníkov. A aj keď státisíce ešte do slovenských ulíc nevyrazili, pár tisíc si už svoje „Nie vojne!“ povedať prišlo.

Nie, ešte tam nie sme. Svet sa derie vpred, uniká zo starých koľají, priam puká vo švíkoch - ale my si ešte len pretierame oči a ledva-ledva sa chytáme chvosta udalostí.

Ale ono sa to poddá. Aj my tam dobehneme.

Dobehneme, a po svojom, ale spolu s ostatnými si zaspievame tú Dylanovu hymnu z posledného obdobia, keď bolo niečo vo vzduchu.

The times, they are a-changing.

The times, they are a-cha-anging.


Lebo časy, časy sa naozaj -

                                   - práve teraz -

                                                    menia.