Po tridsiatich rokoch konečne dospelá

Autor: Derek Wall (mailto:@), Téma: Zelení, Zdroj: Red Pepper, august 2003
Vydané dňa 03. 11. 2003 (11292 × prečítané)




Strana zelených sa navzdory očakávaniam dožíva tridsiatich rokov. My, ktorí sme ju videli zvnútra, sme pochybovali aj o tom, či prežije rok 1981 – a dočkať sa rokov deväťdesiatych rokov bolo prekvapením i úľavou zároveň. Britský politický systém je voči novým stranám tradične nemilosrdný. Strana však prežila, ba dokonca rastie a zaznamenáva volebné úspechy: má siedmych poslancov v Škótsku, dvoch europoslancov a mnoho zástupcov na komunálnej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je to dnes strana ľavice.

Ľavicová politika musí byť praktická i utopická zároveň. V praktickej rovine musia naše podnety fungovať na každodennej úrovni a ukazovať smer k spoločnosti po kapitalizme. Cynikom môžu dejiny britskej ľavice pripadať ako dejiny porážok, no pokiaľ ide o obranu verejných služieb, odpor voči americkej hegemónii a bitky za spravodlivosť, v spore nevíťazí Blair, ale my.

Čo sa týka utopickej politiky, povedzme si otvorene, že kapitalizmus je rakovina. Dokáže prežiť len vďaka slepému hromadeniu, akumulácii. Máme nesmierne prepracovaný ekonomický systém, pre ktorý sú však živé bytosti v podstate druhoradé. V konečnom dôsledku sa ho budeme musieť zbaviť. Zelení majú svojou kritikou konvenčnej ekonómie možno bližšie k Marxovi, než mnohí iní na ľavici. Ich nadchnutosť za spoločnosť, ktorá je naozaj iná, je v tom najhoršom prípade naivná, no v tom najlepšom je zdrojom naozajstnej revolučnej energie – energie, ktorá je čoraz nákazlivejšia.

Stranu zelených preto treba brať vážne. Ako jej člen tvrdím, že ľavica by mala Stranu zelených podporovať – ale aj kritizovať. Táto kritika je nutná – nie preto, že by to bola strana zvlášť pomýlená, ale preto, že otázky, ako praktickým spôsobom zasahovať do britskej politiky a ako sa pohnúť ku kvalitatívne odlišnej spoločnosti, sú úžasne zložitou otvorenou témou, ktorá si vyžaduje diskusiu.

Je typické, že mnohé nástrahy číhajú už v otázke volieb a koalícií. V niektorých kontextoch je voľba jasná. Zelení majú napríklad dvoch vynikajúcich europoslancov, ktorí neúnavne pracujú na ochrane práva na azyl, odrážajú neoliberálne útoky na hnutie práce a zúčastňujú sa na kampaniach proti kapitalistickej globalizácii. V eurovolebnom obvode Južné Anglicko zvíťazila v roku 1999 energiou predchnutá Caroline Lucasová len asi sto hlasmi z niekoľkých miliónov. Nepodporiť ju v ďalších voľbách roku 2004 by bolo zločinom. Je niekoľko ďalších príkladov volieb, kde by ľavica nepodporením Strany zelených tiež prehrala.

Na druhej strane by bolo bláznovstvom, ak by Strana zelených kandidovala proti najlepším spomedzi ľavého krídla labouristov. Zvlášť nám v tejto súvislosti napadá Alan Simpson, odoberateľ časopisu The Ecologist a účastník sabotáží honu na líšku.

Spojenectvá treba utvárať cez dynamické kampane zdola. V tejto súvislosti je dôležitý dôraz, ktorý Zelení už dávno kladú na priamu akciu, pretože upozorňuje na politiku, ktorá si dokáže presadiť svoje aj vtedy, keď parlament spí. Priama akcia porazila thatcherovskú daň z hlavy i program budovania ciest z deväťdesiatych rokov. Strana túto akciu silne podporovala. Zelení vytvárajú aj formálne i neformálne spojenia aj s novou vlnou ľavicových odborárov, ako je Bob Crow. Tento generálny tajomník odborového zväzu RMT mal v roku 2002 na zjazde Strany zelených aj svoj prejav.

Strana zelených sa bude musieť zdynamizovať. Má síce miestne organizácie takmer všade, no mnohé z nich sú skôr ospalé debatné krúžky, než sústredené oddiely volebného i mimoparlamentného zápasu. Moju miestnu organizáciu oživili bývalí členovia Labour Party, ktorí k nám vstúpili pred voľbami a pomohli nám získať miestne poslanecké miesta v niekoľkých oblastiach, kde sa to len málo očakávalo. Na stranu by mohol mať pozitívny dopad aj pomerne malý počet aktivistov s dobrými organizačnými schopnosťami.

Hegemónia však nevniká z drobných volebných víťazstiev. Zelení často ignorujú štrukturálne sily, ktoré vzniku sociálne spravodlivej a ekologickej spoločnosti bránia. V najhorších prípadoch z toho vzniká dosť vystrašujúci sentimentalizmus typu „ach, aké by to bolo dobré, keby boli všetci dobrí“. Heslo „všetku moc dobrým ľuďom“ svet nezachráni. Vyzerá to tak, že osud tejto Zeme je príliš vážna vec, než aby sme ho mohli nechať na Zelených.

Pomohol by opäť zdravý príliv nových, ľavicových členov, ba dokonca už i len trocha sebakritickej debaty a spoločných kampaní s ľavicou. Háčik je samozrejme v tom, ako sa vyhnúť sektárstvu typickému pre mnohé časti britskej ľavice. Jedným z nesporných kladov Strany zelených je ohromujúca absencia vnútorných frakčných bojov, ktorá mnohých socialistov, niekdajších členov iných strán, určite prekvapí.

Nesmieme zabúdať ani na ekológiu samotnú. Existuje nebezpečenstvo, že Strana zelených by sa mohla stať len prostriedkom pre všeobecný antiblairizmus. Environmentálne hrozby najtvrdšie postihujú najchudobnejších – tento fakt chápali ekosocialisti už od čias Engelsa a Williama Morrisa.

Silná Strana zelených by mohla oživiť ekosocialistickú tradíciu v rade otázok, ktoré sa voličov dotýkajú, vrátane dopravy a geneticky modifikovaných organizmov. Takéto otázky skrývajú v sebe možnosť ukazovať smer k spoločnosti, kde je trh potlačený a kde má prednosť pred ekonomikou ľudstvo a celý zvyšok prírody. Ako sa hovorí v známom hesle – „Zem na mieste prvom, zisky na poslednom“. Odlišnosť a dôležitosť Zelených spočíva v ich kritickej ekosocialistickej ambícii nahradiť kapitalizmus niečím iným.